Začalo sa to pred mnohými rokmi. V roku 1998 bola Ivana tretiačka na priemyslovke. Čakalo ju pekné leto a maturitný ročník. Tak si to aspoň plánovala. No život jej karty zamiešal inak.
„Na konci tretieho ročníka ma začala pobolievať chrbtica. Cesta za diagnózou bola zdĺhavá, na jej konci však zaznela diagnóza: zhubný nádor chrbtice. Bolo to veľmi bolestivé a keďže od pobolievania po stanovenie diagnózy prešiel dlhší čas, zhubný nádor mi prerástol z mäkkých tkanív do stavcov,“ začína svoj príbeh Ivana, ktorú nakoniec zachránil, ako hovorí v poslednej chvíli, vynikajúci lekár na ortopedickej klinike v Bratislave.
Domov mu poslali tri dni pred maturitou
Vysekali jej zasiahnuté stavce a okolité mäkké tkanivá a dostala titánový implantát. Po recidíve v ramene a po stužkovej nastúpila na prvú chemoterapiu v Národnom onkologickom ústave. Musela prejsť na diaľkové štúdium, pretože s prestávkami tu strávila celý štvrtý ročník.
Tri dni pred maturitnými skúškami ju poslali domov a ani nevie, ako nakoniec zmaturovala. „Vždy som bola dobrá študentka, tak som z toho ťažila,“ spomína Ivana na svoje maturitné obdobie.
„Koncom roka 1999 mi oznámili, že som „vyliečená“. Dostávala som veľmi silnú chemoterapiu, ktorá mi poškodila sluch a odvtedy trpím silným tinitom (označenie pre vnímanie pískavého alebo zvonivého zvuku v ušiach. Tento zvuk nemá zdroj vo vonkajšom prostredí.).
Nikto ma však neupozornil na to, že tento typ chemoterapie mi môže poškodiť srdce. Len jeden lekár sa len tak mimochodom zmienil, že tam je malé riziko ochorenia srdca. Avšak to, že srdce treba pravidelne kontrolovať, mi nepovedal nikto.“
Prešlo 20 pomerne pokojných rokov
Odvtedy prešlo 20 rokov, počas ktorých Ivana aj napriek plnému invalidnému dôchodku pracovala, bola úspešná a chodila na pravidelné onkologické prehliadky. „Mám za sebou deväť operácií, pred každou som absolvovala predoperačné vyšetrenie, a nikdy nikto nezistil, že mám problémy so srdcom. Na žiadnom CT, MRI sone, rtg…“
Skolabovala, prežila klinickú smrť aj umelý spánok
Všetko sa zlomilo v marci 2020. Ten dátum si bude pamätať nielen Ivana, ale veľa ľudí, lebo sa začal rozbiehať COVID-19. Ivana bola ako každý deň v práci. „Zvyšok si nepamätám, viem to len z rozprávania kolegýň, rodiny a lekárov. Skolabovala som.
Zastavilo sa mi srdce, bola som osem minút v klinickej smrti. Nedýchala som, nežila, záchranka ma viezla na ARO. Ďalšie tri dni som bola v umelom spánku. Lekári nedávali rodičom žiadne šance, a povedali, že ak sa aj preberiem, nie je isté, či budem mať v poriadku mozog, keďže som bola dlho bez kyslíka. Ale prebrala som sa. A dokonca veľmi rýchlo a nebola som orientovaná časom a miestom.“
V priebehu týždňa Ivanu presunuli do NÚSCH v Bratislave, kde jej po vyšetreniach oznámili diagnózu: zlyhávanie srdca, arytmia, veľmi zväčšená ľavá časť a nedoliehavosť chlopní, NYHA II.-III. „Dostala som strojček na srdce, užívam 10 liekov denne.“
Mala som iné životné plány, žiaľ nevyšli
Ten mesiac života si Ivana nepamätá. Zato vie, čo sa dialo ďalej. Počas troch mesiacov sa jej dýchalo stále horšie, až sa takmer zadusila. Zachránili ju na urgentnom príjme v Ružinove, kde jej urobili CT krku a zistili, že počas predchádzajúceho oživovania jej poškodili tracheu. A to tak, že teraz išla okamžite na operáciu, počas ktorej jej odstránili tri centimetre odumretej trachey.
„Keďže si riedim krv, bolo to o niečo komplikovanejšie. Život sa mi otočil o 180 stupňov. Stanovisko lekárov je také, že počas tých 20 rokov sa po silných chemoterapiách srdce pomaly zhoršovalo, a preto som aj necítila žiadne príznaky. Vraj sa ten typ chemoterapie, ktorý mi poškodil srdce, už nepoužíva,“ hovorí Ivana a zároveň by týmto príbehom chcela apelovať na lekárov aj pacientov, aby si v prípade chemoterapií sledovali aj srdce.
„Lekári hovoria, že som nemusela takto dopadnúť, keby sa na to prišlo skôr. Teraz ma môže zachrániť už len transplantácia, liečiť ani zastaviť sa to nedá.“
Ivana má teraz 42 rokov a verí, že sa dožije dospelosti svojich krstniat. „Mala som iné životné plány, žiaľ, nevyšli. Rada som cestovala, čo už pre mňa nie je reálne. Snažím sa žiť pre každý jeden deň. Nestresovať sa, nerozčuľovať,“ hovorí Ivana so svojím optimistickým prístupom k životu, aj keď ten jej nadelil aj ďalšie starosti a diagnózy. „Minulý rok mi museli kvôli každomesačnému silnému krvácaniu zobrať maternicu.“
„Veľa ľudí, ktorí počuli môj príbeh, povedalo, že nevyzerám na tú osobu, o ktorej hovorím. Aj lekári, „cez ktorých jednorazovo prejdem“ hovoria, že im nesedí moja zdravotná karta ku mne. Vraj musím byť veľmi silná, keď to všetko tak zvládam. Ja však len hrám s kartami, ktoré som dostala. Nevybrala som si to, nikto sa ma nepýtal, či chcem byť radšej zdravá.
Inak to nepoznám a snažím sa to len zvládať, ako najlepšie viem. Budem rada, ak mojím príbehom pomôžem aspoň jednému človeku, ktorý si povie „Aha, veď aj ja by som si mal dať skontrolovať srdce“ a bude trvať na echu, pretože EKG veľa chorôb srdca neodhalí,“ dodáva Ivana.
Ilustračné foto: http://www.canva.com