Môj príbeh kardiologického pacienta sa začal v januári 1990 silnými bolesťami pod ľavou lopatkou a celkovou slabosťou. Na internej klinike na bratislavských Kramároch, kam ma odviezol kamarát, skonštatovali infarkt a hospitalizovali ma. Po troch dňoch bolesti ustúpili, lekári skonštatovali, že to infarkt nebol a poslali ma domov bez stanovenia konkrétnej diagnózy.
Vysoké horúčky, voda na pľúcach a antibiotiká
Toto sa zopakovalo trikrát, až kým na štvrtý raz internisti nekonštatovali zápal osrdcovníka. To bolo vo februári. Prišli vysoké horúčky. Slnko veselo svietilo do nemocničnej izby, keďže záclony alebo žalúzie v nich vtedy neexistovali.
Aby na podokennej posteli nebolo nielen od horúčky, ale aj od slnka teplo, musel som si na okná nalepiť noviny. Našťastie, Pravda bola vtedy ešte veľkoformátová.
Potom sa pridala voda na pľúcach, takže som už nemohol ležať, lebo by som sa udusil a spal som v sedacej polohe. Toto trvalo vyše mesiaca. Lekári mi dávali antibiotiká, no tie nezaberali. Treba však povedať, že v tom čase ešte u nás neboli MR-ká a CT-čko bolo v celej Bratislave možno jedno a aj na to boli dlhé poradovníky.
Pomohlo, že som sa vzbúril
Po takmer dvoch mesiacoch neúspešnej liečby na internej klinike a stále s vysokými horúčkami a vodou na pľúcach som sa vzbúril. Vynadal som prednostovi kliniky a to pomohlo. Previezli ma na kardiologickú kliniku, ktorá vtedy ešte sídlila na Partizánskej ulici v bývalej evanjelickej nemocnici.
Tu začal môj návrat do života. Injekciami mi odčerpali vodu z pľúc, vyskúšali 14 rôznych antibiotík, no až tie posledné zabrali aj na zápal osrdcovníka.
To, že mladý kardiológ na echokardiografe videl na mojich pľúcach tri veľké nádory, pripisujem nedokonalosti vtedajšej zobrazovacej techniky. Dosť ma to vtedy vystrašilo, ale keď sa ukázalo, že to boli len obrazy vody na pľúcach, prišiel sa mi za tú „jóbovku“ ospravedlniť.
Doliečenie v nemocnici v Podunajských Biskupiciach už bola z pohľadu predchádzajúcich mesiacov rekreácia a tak ma zdravého, ale slabého, prepustili začiatkom mája 1990 z nemocnice, odkiaľ som nastúpil priamo do náročnej práce.
Po rokoch sa ozvali následky
Srdce sa držalo. Normálne som fungoval, pracoval a športoval 17 rokov. Potom sa však zrejme ozvali následky prekonaného zápalu osrdcovníka. Pri ľahkom výšľape na nízky kopec som zrazu nevládal, akoby mi dochádzal dych. Nezvládal som už ani rýchlejšiu chôdzu.
Obvodný lekár ma po vyšetrení poslal k obvodnej kardiologičke, ktorá ma okamžite poslala na Národný ústav srdcových a cievnych chorôb, ktorý už vtedy ako nová nemocnica fungoval v Bratislave. Tam zistili, že mi dostatočne nefungujú elektrické cesty v srdci, ktoré prenášajú impulzy na sťahy srdcovej komory (AV blok).
Na oddelení kardiostimulácie som natrafil na skvelých odborníkov, ktorí mi nainštalovali a nastavili kardiostimulátor a tým všetky moje ťažkosti akoby šibnutím čarovného prútika zmizli. Medzitým už mám tretí „strojček“, lebo jeho batérie nevydržia večne. Umožňuje mi žiť normálny život primeraný môjmu veku včítane športových aktivít.
Aké poučenie z toho plynie?
Lekári mi dvakrát zachránili život. A to aj napriek komplikovaným podmienkam, v ktorých pracujú. Za to som im nesmierne vďačný a nedám na nich dopustiť. A tiež je dôležité obrátiť sa na odborníkov v takom poradí, ako sa to mne šťastnou náhodou podarilo.
PK
